Netreba čítať (- nuda)...
FEĎO FIALA - VÝBER Z TVORBY
Feďo (Vladimír Fiala) sa narodil v roku 1954 v Trstenej, ale od raného detstva žil v Žiline. Vyštudoval VŠ Pedagogickú v Banskej Bystrici, ale matematiku ani výtvarnú výchovu nikdy neučil. Výtvarné umenie sa ale napokon pre jeho záujem akosi celkom prirodzene stalo aj jeho trvalým poslaním. Ako výtvarník patrí k svojráznym a osobitým typom ľudí, ktorí sa neradi dávajú spútavať alebo obmedzovať akýmikoľvek konvenciami. Nie je členom žiadnej umeleckej skupiny a ani nehľadá generačných súputníkov. V podstate sa riadi pravidlami, ktoré si stanovil sám a považuje ich za správne. Je šťastím, že Feďo svoju nezávislosť a slobodnú myseľ dokáže plne využiť v umeleckej tvorbe. Dalo by sa povedať, že o jeho tvorbe by bolo asi zmysluplnejšie viesť diskusiu, než monológ, ale aj tak sa môže opisom trochu priblížiť.
Feďo Fiala je svojím zameraním takmer výhradne figuralista. V uplynulých rokoch prevažoval jeho záujem o maľbu a kresbu pastelových portrétov. V technike suchého pastelu dosiahol zručnosť skutočného majstra. Popri dokonalej vizuálnej podobe dokáže preniesť do obrazu, celkom prirodzene akoby to bola samozrejmosť, aj individuálny výraz, charakter, či povedali by sme, aj povahové rysy. Akoby sa obyčajný portrét pre Feďa Fialu stával prostriedkom pre komunikáciu medzi ním a „svetom“. Popri početných vynikajúcich portrétoch, často na objednávku, kedy maľuje či kreslí „obyčajných ľudí“, ktorých často ani osobne nepozná, vytvára väčšie a zložitejšie kompozície portrétov slávnych ľudí, ktorí ho zaujali alebo, hoci ich nikdy nestretol, sú mu niečím blízki. V takýchto väčších obrazoch sa výrazne prejavuje jeho osobitý zmysel pre humor a iróniu. Práve tieto dve črty treba osobitne vyzdvihnúť. Ironizovať dokáže veci vážne aj menej vážne, niekedy vtipne, inokedy až sarkasticky. Ale napríklad seriózny a dokonalý portrét umelcovej mamy dokazuje, že vie byť aj vážny. V iných obrazoch, ako je Stanislav Rasputin, Einstein, či Ťažké svedomie opičieho samca – je každému jasné, že autor týchto diel má neuveriteľný nadhľad nad sebou i nad druhými. Z jeho vlastného autoportrétu so štetcom v zuboch je zrejmé, že sa síce berie vážne, ale nie až tak príliš. Snaží sa byť dokonalý v detailoch i v celkovej kompozícii a darí sa mu to. Na obrazoch často využíva i písaný text na lepšie priblíženie svojich zámerov a myšlienkových pochodov. Väčšinou to celkový výraz diela ešte viac pritvrdí.
V poslednom období sa začal Feďo Fiala viac venovať hĺbkotlačovej grafike a svojmu zdokonaľovaniu sa v grafických technikách venuje náležitú pozornosť. Aj v nich je originálny a jeho realizmus si nachádza cestu až k surrealistickým víziám. Niekedy svoje grafické dielka rozvinie do obrazu s kombinovanou technikou suchého pastelu. Akoby mal stále potrebu veci zdokonaľovať a vylepšovať. A to, že sa neustále zdokonaľuje môžeme vidieť na celom jeho diele.
Mgr. Darina Arce
MÝTUS PORTRÉTU
Niekoľko poznámok k výstave Feďa Fialu
...aj v súčasnosti sa na cestu za portrétom a jeho mýtom opäť vydávajú ich ďalší nasledovníci. Maliarsky úspech, o ktorý sa usilujú, seba aj umeleckého diela, ktoré privedú v tomto čase na svet, sú už iba v ich rukách a moci. Avšak cesta to nebude krátka. Ani jednoduchá. Doterajšia tvorba žilinčana Feďa Fialu je dokumentom jeho systematického záujmu o portrét – a o portrétnu maľbu zvlášť. Maľba má v jeho tvorbe výsadné postavenie. Jeho maľba sa dá spokojne charakterizovať ako vedomý proces, hľadajúci zobrazovanie reality s poeticky nadnesenými znakmi portrétovaných. Realitu vo svojej portrétnej maľbe teda Fiala úplne nenahrádza idealizáciou, ale necháva ju akoby mierne vyúsťovať do maliarskej poetiky jemu vlastnej. A pritom si zvlášť dáva záležať na výraze. Ale aj na psychike. Tej prikladá veľký význam. Fiala má cit pre zvýraznenie charakteru, hlavných znakov aj funkcie portrétovaného. V jeho tvorbe badať až úpornú snahu o čo najvernejšiu podobu portrétovaných, a o to, aby portrét bol vždy umeleckým dielom vysokých estetických hodnôt. Chápe to ako svoje primárne maliarske poslanie. Jeho maľba je dokladom výtvarného majstrovstva. Bez účelového zveličovania. Technika suchého pastelu a olejomaľby, dôraz na ľudské telo, to sú jeho stavebné kamene. Do pozoruhodného vzťahu dokáže dať tvár aj ruky portrétovaných. Je výborný znalec ľudskej anatómie. Tú, mimochodom, pokladá za rukavicu hodenú každému výtvarníkovi. Anatómia ako výzva...Čaro takéhoto zobrazovania má nesporne svoje pevné korene v maliarskych vzoroch. Veď portréty Maxa Švabinského sú pre neho viac ako iba školský vzor. Feďo Fiala sa netají svojím úprimným obdivom k renesančnému velikánovi Michelangelovi, ktorý sa stal za roky jeho srdcovou záležitosťou. Dokumentuje to aj niektorými svojimi dielami. A dovolím si tvrdiť, že celkom šťastne. Pre obidvoch. Možno pri tejto príležitosti by bolo vhodné aj konštatovať, že už je tu opäť čas, aby sa portrétu aj u nás doma dostalo nanovo svojho pôvodného spoločenského postavenia, ohodnotenia aj príslušného ocenenia. Prichádza opätovne čas naplnenia jeho dávnej funkcie. Prvé príznaky sú už badateľné. Obnovuje sa funkcia portrétu ako „prezentácia“. Prezentácia rodiny aj spoločenského života. A tak si aj portrétna tvorba Feďa Fialu postupne nachádza svoje stabilné miesto v reprezentačných aj rokovacích priestoroch firiem, ale aj v mnohých slovenských rodinách a napokon všade tam, kde sa prejavuje skutočný záujem o tento, svojím spôsobom nadčasový druh výtvarného umenia. Všetko chce svoj čas. Všetko ide postupne. Ako v živote. Máločo sa dá unáhliť bez škody. A tak je to aj s uplatnením portrétu v našom priestore. Preto je určite namieste otázka, položená celkom na záver: koľko nám – tvorcom aj konzumentom ešte treba času na to, aby sme portréty svojich najmilších, vlastné autoportréty aj portréty svojich predkov, visiace na viditeľných miestach našich domácností nepovažovali za snobstvo? Či, nedajbože, ako doklad meštiackeho vkusu? Minulý čas popierania individualít si pýta od nás svoju cenu. A tak platíme. Dokedy a koľko nám ešte potrvá, pokiaľ bude pre nás vo väčšine úplne samozrejmou vecou portrét pochopený ako znak solídnosti, vkusu, úspešnosti a spoločenského postavenia? Na maliarske portréty s predikátmi, ako vonkajšími znakmi, sa ani radšej vôbec nespytujem...
Prof. Jaroslav Uhel
